adam j. pallo

Pokračovanie príbehov z debutu s názvom Debjutayan (čítaj po novom Džebdžutájan), z ktorej by sa podľa odhadov môjho imaginárneho vydavateľstva predalo okolo 22 154,15 kusov.

3. poviedka: Veľké zadky neplačú

Mal som nevšedné detstvo. Žil som na dedine a nepoznal rovesníkov, lebo otec bol prísny. Zakazoval mi všetko, čo iní deťom tiež odopierali. Mama ma milovala, ale rovnako mi nedovolila chodiť do školy. Preto som nemohol čítať knihy, ktoré som miloval už od raného detstva. Listoval som v nich, obdivoval obrázky a snil o tom, že raz vypadnem z tejto diery a dobijem svet, sestru a suseda Alberta.

Keď mi otec povedal, aby som opustil rodné hniezdo, vyletel som rovno do Londýna. Chcel som zarobiť veľa peňazí a byť slávny maliar. Maľovať obrázky do kníh, ktoré by som nikdy neprečítal a robiť vernisáže po celom svete.

V Londýne som si našiel prácu v okrajovej štvrti, v ktorej sídlil bitúnok firmy Killpig and his brothers. Spolu s dvoma poľskými rovesníkmi som porážal prasatá. Bola to drina, no sna som sa nevzdal a sníval každú sekundu. Aj vtedy, keď som miesto prasaťa porazil rovesníka Poliaka. Po tomto menšom incidente ma vyhostili pred kanál La Manche.

Bol som vo svojom Francúzsku. Centrum umenia, vedy, vzdelania, kultúry a prostitútov na mňa zapôsobilo hneď pri prvom nádychu. Sedel som na lavičke a maľoval Seinu. Sen sa stával skutočnosťou. Vlastnoručne namaľovaný obrázok bol na svete. Vystavil som ho vedľa svojich nôh a hneď prvý okoloidúci Francúz (alebo to bol Španiel?) ho vzal do ruky  a múdro sa zatváril. Potom chytil za ruku mňa a zobral do spoločnosti plnej nahých umelcov. Musel som ich  presvedčiť o svojich maliarskych kvalitách, preto som ich RIŤuál prijatia do cechu francúzskych umelcov absolvoval za odmenu 300 euro a s vyhliadkami budúcich hodnotiteľov môjho diela. Všetko sa však zmenilo asi po pol roku po vyhostení z UK.

Maľoval som bez prestávky každý deň. Umelci z onej spoločnosti ma chválili. Kupovali si moje obrázky. Dohadovali stretnutia s inými umelcami. Pozývali na rôzne nahaté párty, fotili do časopisov.  V onej spoločnosti som stretol aj so Jean Phillipom, ktorý bol mnou nadšený. Dohodol mi vernisáže v zahraničí. Jedna z nich sa mi stala osudnou a zmenila môj život na tie ruby.

Bola to vernisáž v hlavnom meste Argentíny. Bola fantastická. Fantastickí ľudia, občerstvenie, víno a aj koketovanie s kokaínom (alebo to bol heroín?) nebolo na zahodenie. Deň po vernisáži som letel späť do Paríža, cez Londýn. Na Heathrowe ma čakali dvaja ozbrojení muži. Zavliekli ma do malej miestnosti. V zadku mi našli obraz slávneho argentínskeho maliara.

Stál som ako obarený. Bránil sa, že nemám poňatia, ako sa obraz s rozmermi 20×30 centimetrov mohol dostať do môjho zadku. Nikto nepočúval. Ani keď som plakal. Nikto neveril, a keď som sa odvolával na Jeana Phillipa,  nemohli ho nájsť v žiadnej databáze. Vraj som si vymýšľal a chcel krádež argentínskeho národného pokladu hodiť na vymysleného, nevinného francúzskeho občana.

Odsúdili ma za pašovanie obzvlášť významného majetku úkladným spôsobom spolu s trestným činom seba poškodzovania na dva mesiace v prvej nápravnovýchovnej skupine.

Ako prví ma prišli navštíviť zo slovenskej ambasády. Zmlátili ma do odpadnutia. Nechali odkaz, aby som nerobil hanbu Slovensku za jeho hranicami a že ma pozdravujú rodičia. Z tej bitky som sa dostal do psychického zrútenia, z ktorého mi pomáhal miestny väzenský psychológ čiernej pleti a znamenitej vône.

„Jedli ste?“

„Áno.“

„Pili ste?“

„Nie.“

„Fajčíte?“

„Áno.“

Zapísal si odpovede a odišiel. Vrátil sa o dva dni so znaleckým posudkom. Označil ma za veľmi nebezpečného manipulátora, ktorý dokáže svojimi odpoveďami nebezpečne ovplyvňovať verejnú mienku. Na základe posudku ma izolovali od ostatných väzňov. Dali ma do veľkej cely, v ktorej som mal k dispozícií iba písací stôl, manželskú posteľ s manželkou ukrajinského pôvodu a ruského pôvabu, mikrovlnku, wellness kútik, wifi pripojenie a 20 percentnú zľavu na dovolenku na Floride.

Na prechádzkach vonku boli väzni ku mne milí. Čítali mi knihy o Paríži. Keď som s nimi hral nejaký šport, napríklad aj ten futbal, nechali môj tím vždy vyhrať. Mali ma radi. Zohnať mi štetce a farbičky, a tak som mohol pokračovať v maliarskej vášni. Vytvorili veľmi príjemnú atmosféru, že sa mi ani nechcelo odísť. No utrpenie v duši, ktoré zostalo po zrade Jeana Phillipa a celej umeleckej spoločnosti z Paríža, mi nedávalo spať ešte mnoho nocí.

V deň môjho prepustenia ma pred väznicou čakal psychológ čiernej pleti. Povedal,  že do Paríža sa nemôžem vrátiť, lebo by sa môj stav veľmi zhoršil. Preto som sa vrátil do rodnej dediny. K mame a ocinovi, ktorí ma stále milovali, ale po prepuknutí análnej aféry s obrazom v miestnej krčme, ma začali aj nenávidieť.

Sestra aj so susedom Albertom, za ktorého sa medzičasom a medzi mojím pobytom v zahraničí a vo väzení vydala, ma dobili palicami za hanbu, ktorú si celá rodina musela vytrpieť. Od tej bitky som zabudol hovoriť po slovensky (tento príbeh som preto musel napísať vo francúzštine, ktorý potom preložil do angličtiny kamarát z väzenia a z angličtiny do slovenčiny neznámy prekladateľ).Otec a mama ma však nebili, lebo to vraj za nich vybavili ľudia z ambasády. No do domu ma už viac nevpustili. Vyhodili z okna knihy, ktoré som v detstve miloval a v dóze od jahodovej zmrzliny zopár koláčov na cestu.

Zatelefonoval som psychológovi čiernej pleti. Neveril vlastným slovám a roztrhaným ušiam, ktoré som mu opisoval. Neveril, že by ma vlastná rodina odkopla, a preto mi odporučil Paríž. Vraj sa už na mňa nikto nehnevá, lebo ľudia zabúdajú.

Kamaráti v Paríži však nezabudli. Nehnevali sa, ale preventívne ma dobili s úsmevom na tvári a s rozhodnutím zneužívať môj talent. Neplatili za obrázky ani za škaredé veci, ktoré so mnou robili pred kamerami. Ohovorili ma vo všetkým médiách vrátane prázdnych CD a DVD nosičov. Môj sen sa opäť obrátil na tie ruby a celý svet dobil mňa.

Utiekol som za psychológom do Londýna. Spolu sme odišli do Poľska. Vraj je to krajina s nádhernými horami aj lúkami. Na prechádzkach som mu vyrozprával svoj príbeh. Rozprával som dva dni, dve noci a pokračoval aj na ďalší deň. Ale to už psychológ nevydržal a kontaktoval rodinu Poliaka, ktorého som svojho času omylom zabil v bitúnku. Nebožtík pochádzal z mnohopočetnej rodiny. Hádzali do mňa kamene a krowky.

Zostali mi oči pre plač, veľká rana v zadku a jeden štetec, ktorý som si tak akurát mohol zapichnúť do tej rany, lebo som nemal ani fuka na žrádlo, nie to ešte na nejaké výkresy a farbičky. Nie, už nikdy nechcem byť maliarom. Ich svet je veľmi krutý, násilný, plný pofidérnych ľudí, ktorí sa zaujímajú iba o tovar a nie o dušu umelca.

Preto som sa dal na veštenie z gulí a pozorovanie vesmíru. Ale o tom v budúcom príbehu, ktorý bude plný filozoficko nepraktických myšlienok s názvom  Vesmír je heterofóbny.