adam j. pallo

Kde bolo, tam bolo mal som dvanásť rokov a teta Štefánia ma načapala ako ležím na gauči a masturbujem. Bolo to v jej dome, na jej gauči a na jej vlastné oči, ktoré behali po každom rohu v izbe, len aby nevideli môj roh. V tom životne dôležitom okamihu som sa nezmohol na hanbu, či ospravedlnenie a pubertálnym hlasom mutujúceho klokana som sa tety spýtal, či nevie koľko je hodín. Povedala mi, že je neskoro na všetko a aby som šiel radšej domov. Moja nová povesť prišla domov skôr ako ja. Teta Štefánia totiž neváhala a zavolala mojej mame, no telefón zdvihol otec, s ktorým sa nerozprávala, a preto onú neskutočnú potrebu zvestovať novinku o mojom dospievaní hocktorej z mám, zavolala svojej mame – mojej starej mame. U starej mamy bola na návšteve moja mama, a tak obidve mamy naraz zhíkli až do seba narazili okoloidúce tektonické dosky pod domom starých rodičov.

Skôr ako som od tety prišiel domov, o mojom zločine najväčšieho kalibru vedel farár, kamarátky starej mamy z dedinského fanklubu hnutia Vladimíra demokratického Mečiara a celé nevymreté príbuzenstvo, ktoré sa tvárilo, že sa za mlada nikdy samo neukájalo. A ja som cestou domov rozmýšľal, či teraz teta Štefánia nemôže otehotnieť odo mňa, keď sa posadí na gauč, lebo to nebolo prvý krát, čo som po škole šiel k nej na obed a po obede som si na gauči v dvanástom veku života uľavil. Rozmýšľal som nad tým, či by tetine dieťa bolo potom mojim synom, dcérou alebo bratancom/sesternicou a či rodičia búdu starí rodičia alebo ujo a teta. Bol to začarovaný kruh blížiaci sa k agónii, čo som to urobil, keď som sa takto bezhlavo u tety „robil“.

Doma ma čakal otec, ktorý sa na mňa pozeral s posmechom v očiach a mama, ktorá sa na mňa nepozerala, lebo si v obývačke uvedomovala, že vždy chcela dcéru. Vyzul som a po tme som si sadol na posteľ v detskej izbe, do ktorej neboli žiadne dvere, ktoré by sa dali zatvoriť. Počul som, ako mama šepká otcovi, aby šiel za mnou a niečo mi povedal. Niečo akože do chlapského života, sexuálneho života a tak o tom, že to, čo sa stalo u tety na gauči nebolo zlé, ale aby som nabudúce s tým počkal domov.

Otec bol však v otázkach výchovy, starostlivosti a duchovného rastu o dieťa chlap, ktorý stál za maminým slovom. Sklamal sa vo mne už keď som bol batoľa a vykadil som sa do plienky a jeho sklamanie pribúdajúcimi rokmi iba gradovalo. Keď som mal päť rokov,  učil ma doma kopať do lopty. Rozbil vázu, na ktorú si mama uviazala spomienky na návštevu Paríž, a ukázal prstom na mňa. Hnevala sa na mňa nielen mama, ale aj otec, ktorý očakával, že sa vyslobodím spod jeho obžaloby. Mal som päť rokov a rodičia sa so mnou týždeň nerozprávali, lebo som mamine galské črepy sa nedali zlepiť a v otcovi sa roztrhla viera v silu syna.

Ale potom som dospel.

Mal som oslavu siedmych narodenín a otec, chlap stojaci v tieni maminho slova, mi zablahoželal s tým, že všetka jeho snaha o urobenie zo mňa chlapa bola ekvivalentná  prísloviu „akoby lúšteniny na stenu hádzal“. Triasol mi rukou a ja som sa ho spýtal, čo sú to tie lúšteniny. Pamätám si otcov pohľad, ktorý má značkoval titulom „úplný debil, stroskotanec, mamin maznáčik, svetový homosexuál a vesmírny imbecil“. Zhlboka sa nadýchol a na posmech mi vysvetlil, že lúšteniny sú krížovky dostupné v časopisoch ako Eurotelevízia, Život a v iných dámskych magazínoch. A ja som nechápal, prečo otec hádže do stien krížovky.

A tak nejako som v dvanástich rokoch sedel v tmavej detskej izbe a hľadal som po stenách nevylúštené otcove krížovky, ktoré by môjmu konaniu na tetinom gauči dávali akože nejaký význam, citát alebo všeobecne platný grafikon, podľa ktorého by išla električka zvaná Môj život. Otec sa posadil vedľa mňa a jeho prvá veta bola, či viem, koľko je hodín. Povedal som mu to, čo mi povedala teta Štefánia a že by som mal ísť asi domov. Ale vtedy som ešte nebýval v hlavnom meste republiky, ale u rodičov, tak som nevedel, kam ďalej ísť. Otec mi povedal, že si na mňa za tie roky zvykol, aj keď niekedy prosí Vyššiu moc a sociálny úrad, aby sa ku mne prihlásil môj pravý otec. Lebo on stále neveril, že splodil niekoho ako ja a mama ho za to niekoľkokrát ubila. A potom prešiel na tú horšiu časť. Povedal mi, že nemá k tomu, čo som urobil, žiadnu literatúru. Nenápadne až priamo vyzvedal, či nám na prírodopise v škole nehovorili niečo o tom. Masturbáciu nazval „o tom“. Spýtal som sa ho, či myslí rozmnožovanie a ako to funguje v prírode a vo filmoch na TV NOVA každú sobotu po pol dvanástej v noci. Prikývol. Povedal som mu, že som z písomky dostal jednotku, lebo som správne popísal tyčinky a piestiky a otec mi na to odpovedal, že to je dobre. Ovládal som základ, že k  tyčinke si musím nájsť piestik a aj napriek tomu, že bol od mojich siedmych rokoch presvedčený, že som svetový homosexuál, dúfa, že si raz založím botanickú záhradu. Nechápal som, prečo by som mal vysádzal rastliny, ruže a vzácne stromy, ale zobral som to ako trest za masturbovanie a sľúbil som mu, že raz tú záhradu budem mať a on, mama a starí rodičia budú mať vstupné zadarmo. Zasmial sa a s obavou v hlase povedal, že toho sa asi nik z vymenovaných nedožije.

„A oci, kto je to ten homosexuál?“ spýtal som sa ho, keď napätá nálada poľavila.

„Noo,“ zahľadel sa do garniže a po chvíli asi hľadania vysvetlenia na záclonách visiacich z garniže povedal: „Teta Štefánia je homosexuál.“

„A neotehotnie, keď si teraz sadne na gauč?“

„To by si musela sadnúť na niečo iné a nie na gauč.“

„A prečo?“

„Lebo tyčinky a piestiky. Ty-čin-ky a pie-st-iky,“ zopakoval sekane a prstami nervózne simuloval   nejakú činnosť. „Rozumieš, nie?“

„Nerozumiem. Veď teta nie je kvetina?!“ dožadoval som sa bližšieho určenia.

„Teta Števa je riadna kvetina, ktorá by chcela iba piestiky,“ potil sa otec a opäť bol napätý.

„A preto sa s ňou nerozprávaš?“

„Preto. A choď spať,“ chcel to ukončiť.

„A keď ja budem veľký a budem pracovať ako homosexuál, nebudeš sa ani so mnou rozprávať?“

„Spýtaj sa mamy,“ odvrkol nahnevane, lebo sa to obrátilo nežiadaným smerom a neuvedomujúc si, že je zhasnuté na spánok, tresol do vypínača a zapol svetlo. „Na čo zažínaš, keď máš ísť spať?“

„Ocino, veď to si ty zažal.“

„Ľahni, spi a nevypytuj sa furt,“ odišiel a treskol dverami na obývačke.

Na druhý deň som v škole šiel do kabinetu pána učiteľa prírodopisu a spýtal som sa, prečo teta Štefánia nemôže otehotnieť, keďže je homosexuál. Odpovedal mi, že teta nie je v osnovách učiva pre môj ročník a nemám používať sprosté slová. Urazil som sa, ako som sa len mohol a ušiel som zo školy k tete. Otvorila mi s tým, že do obývačky mám vstup zakázaný. Najedol som sa a priznal som sa jej, že som ušiel zo školy kvôli nej, lebo sa o nej nebudem učiť a ja som chcel vedieť, prečo je homosexuál. Povedala mi, že ona je lesbička a ja som sa jej spýtal, ako je možné, že stíha pracovať na dvoch miestach. Bola zúfala a potila sa viac ako otec, keď mi vysvetľoval onaniu a sex na botanických príkladoch. Žmolila vreckovku a trocha soplila a ja som ju utešoval, že sa nemusí hanbiť, veď taký šofér autobusu isto zarobí menej ako ona v lesbickom povolaní. Zasmiala sa a povedala mi, že aspoň na niečom sa s mojim otcom zhodne. Na tom, že som úplný idiot. Napriek tomu ma bozkala a povedala mi, že by chcela mať moje oči, ústa a husté vlasy. Preto som radšej odišiel, aby mi ich nevzala. A viac som k nej nechodil. Až v štvrtom ročníku na strednej škole som sa jej pripomenul maturitným oznámením a pozvánkou na stužkovú, lebo otec ochorel a mama nechcela ísť sama. Týždeň po oslave mojej dospelosti tetu Štefániu zrazilo auto. Tak bežne. Ako keď prechádzate mimo priechodu a nedívate sa naľavo, napravo, iba pred seba a veríte, že sa vám voda v oceáne rozostúpi aj bez Mojižisovej pomoci. Odkázala mi celý svoj majetok a ja som bol neskutočne rád, že teta Štefánia na mňa nezanevrela v poslednej vôli a že som bol oveľa bohatší ako moji vrstovníci zo strednej školy. No, najväčšiu radosť mi urobil otec. Po tetinej smrti sa s ňou začal rozprávať, ďakoval jej a chodil k jej hrobu zapaľovať sviečky a prihováral sa jej v superlatívoch. Nevedel som, čo to slovo znamená a v osemnástom veku som nevedel, čo znamená veľa iných slov, preto rodičia rozhodli, že sa mi postarajú o zdedené peniažky a budú mi z nich platiť vysokoškolské štúdium. Poslali ma na štátnu vysokú školu do Bratislavy a po prvom roku mi oznámili, že všetky peniaze minuli, lebo potrebovali veľa vecí, ktoré si nemohli dovoliť, keď sa o mňa starali. Poradili mi, aby som si našiel brigádu ako ostatní vysokoškoláci a nejakých vplyvných kamarátov, lebo chudobný a hlúpy človek ako ja sa v živote nepresadí. A otec povedal, že môžem byť aj homosexuál ako teta Štefánia, hlavne aby som si našiel lepšieho chlapa ako má sesternica z druhého kolena Martina. Poslúchol som ich rady a začal som brigádovať popri štúdiu a hľadať si kamarátov, ktorí by ma v živote presadili.

Ako prvú som do partie VIP ľudí našiel zamestnanú a verbálne zdatnú kamarátku Verbitu. Ona rozmnožila našu partiu o homosexuálneho gay kamaráta Bukiho s mäkký i po k, ktorý k nám priviedol transvestitného kleptomana Trejnyho. Trejny mal kamarátku z polepšovne, ktorá sa práve vrátila z väzenia a vyzerala ako Morgan Freeman v Úteku zo Shawshank. Len teda nebola černoška ale Rómka, a keby sa podobala na inú hereckú hviezdu, nevolali by sme ju polepšená rómska kamarátka Morgan. K nášmu klubu sa ako posledný pridal heterosexuál z Pečeňovskej Novej Vsi, ktorý si prišiel hľadať do Bratislavy prácu, no našiel nás, takže viac mu ani nebolo treba, a preto zostal radšej nezamestnaný heterosexuál s prezývkou Pečeň. A všetkých som ich v oný deň, keď som cestoval v autobuse s paniami, ktoré by sa v Rakúsku nemohli stať, pozval k rodičom na nedeľný obed.