adam j. pallo

Lívia Majtánová sa mi priplietla do života tesne po maturite. Mala nízke sebavedomie, podobné IQ a o niečo väčšie prsia. Lívia mala hnedé oči, gaštanové vlasy a silu dvoch chlapov. Jej šťastné čísla boli sedem, desať a stodvadsaťdva. Nikdy som sa nespýtal, prečo. Vlastne som sa jej pýtal na málo vecí, ktoré ju robili bizarnou. Možno preto, že bizarnosť ma tesne po maturite priťahovala.
„Rada by som sa pozrela za oceán. Napadlo ti to niekedy? Šli by sme spolu. Ale loďou. Ako DiCaprio a Winslet v Titatnicu. Tá romantika! Plavili by sme sa a milovali na vlnách oceánu.“
Ak som nenapísal, že Lívia Majtánová prestala intelektuálne rásť od momentu, keď s mamou boli v kine na megafilme všetkých čias, píšem to teraz. Len pre to, aby ste si k tým hnedým očiam domaľovali aj niečo, čo som ja u Lívii nikdy nenašiel. Isté boli iba dve veci. Lívii by som rád mával z prístavu, z ktorého Titanic vyplával. A druhou istou vecou bolo, že bizarné veci a ľudia ma nepriťahujú, iba som konečne otvoril slovník cudzích slov a zistil, že istý rozdiel medzi bizarným a hlúpym predsa len existuje.

***
Oliver Kopnický pochádzal z Topoľčian, alebo z nejakého iného mesta na „t“. Málokedy si umýval zuby, nohy a auto. Prekypoval vedomosťami o sebe samom a vševesmírnou kritikou všetkých, o ktorých nevedel ani mäkké „f“. Oliver sa považoval za priaznivca extravagancie spojenej s eleganciou exotickej emancipácie. Miloval slová na „e“ s výnimkou slova erotika. Mal radšej autoerotiku, a keďže si málokedy umýval auto, z Olivera Kopnického často zapáchal motorový olej.
Možno sa pýtate, či som s ním niekedy niečo mal. Bohužiaľ, áno. Izbu na internáte, spoločný internet a sem tam aj obed a zopár pív v študentskom bare. Vzťah hodný dvoch centov, z ktorého by ste mi euro vrátili z ľútosti. Keby ste poznali Olivera Kopnického.
„Pozri na tú čupku. Zazerá na mňa. Určite by ma rada vyfajčila. Aj tá druhá vedľa nej.“
Stáli sme v rade na obed a ja som sa pristihol, že zazerám na neho aj ja. Odvtedy som to nikdy neurobil. Ale počúvať som ho neprestal. Zrejme som sa zahľadel do jeho extravagancie. Veď nosil roztrhané tesilové nohavice, širák s dvoma háčikmi na ryby a moje Adidas tenisky, o ktorých ma presvedčil, že mi ich neukradol a po promóciách mi ich vráti.
Nevrátil. Ani skriptá, tri mikiny rôznych značiek, päťsto slovenský korún a dva roky života. Oliver sa odsťahoval z internátu, lebo sa nezačína na „e“, a vrátil sa do mesta na „t“, teda možno aj do Topoľčian, v ktorých sa ďalej emancipoval až do povolania elektrikára autokáblových zväzkov v exotickej firme, v ktorej mu za jeho extravagantný výkon platili extra málo peňazí.

***
Laura Holubová veľmi rada spievala, keď ju niekto priťahoval a ešte hlasnejšie, keď ju pritiahnutý preťahoval. Nehovorím, že mi to vadilo. No okrem hudobného sluchu jej chýbal aj vkus. Najskôr hudobný. Potom módny a pri rozchode sa priznala, že nemá vkus ani na chlapov. Kým neprišla na to, že som pre ňu nevkusný, odspievala mi v posteli Mázikovú, Otta Weitera, českú národnú hymnu, Dočolomanského s humorom, ktorý je predsa fuška, úvodný song k Miazgovcom a Merci je moje ďakujem za to, že som. Sme. Ste. Sú.
Laura Holubová mala s Líviou Majtánovou spoločné gaštanové vlasy. Nepožičiavali si ich, iba kupovali rovnaký odtieň v rovnakom obchode, v ktorom sa rovnaký deň zoznámili. Ako dve ženy so spoločným záujmom o gaštanový odtieň vlasov. Spoznávanie sa prehlbovalo, až dosiahlo dno spoznávateľského dna, v ktorom chceli vyraziť na rande vo štvorici.
„Lívia je presne taká istá ako ja,“ dušovala sa Laura, keď mi rozprávala o Lívii, „kúpila nám lístky na Titanic s DiCapriom. To bude krásny romantický večer vo štvorici.“
V tú noc, ktorá delila dni pred Titanicom a s Titanicom, Laura od vzrušenia z rande vo štvorici spievala Poď bielou alejou a ja od zúfalstva My heart will go on. Celine Dion a moje hlasivky môžu za to, že sa žiadna alej nekonala. Nešiel som teda nikam. Ani do aleje. Ani na Titanic. Išla Laura Holubová. A kam? Do hája. Chvalabohu.

***
Peter Novomestský bol nevlastný vnuk svojho deda. Náruživo sa učil po anglicky. TO bol možno dôvod, pre ktorý si v osemnástich zmenil priezvisko na Newtown. Medzi jeho záľuby patrili anglické raňajky, čaj o piatej a do kolónky najobľúbenejší spisovateľ uvádzal mená ako Holmes and Dr. Wattson, David Copperfield, Oliver Twist a Mickey Mouse, ktorého komiksy listoval, keď bol malý chlapec. Peter Novomestský, od osemnástich Newtown, nikomu neveril, že existuje zanedbateľný, ale predsa len rozdiel medzi menom spisovateľa a menom hlavného hrdinu.
Viedol literárny krúžok „Mladý čitateľ, vzdelanosti nositeľ“ a editoval literárny časopis s podobne „rudým“ názvom „Literatúra – oheň a sloboda“. V septembrovom vydaní spomínaného časopisu z jeho anglického priezviska vynechali písmenko „w“. TO Martinovi zmenilo život. Keďže nik o ňom nevedel, že je  nevlastným vnukom svojho deda, sedliackym rozumom sa dopracovali k tomu, že nevlastný dedo Martina Newtowna mal isto vlastného deda, ktorý zákonite musel mať svojho deda, ktorým bol na deväťdesiatosem percent Isaac Newton.
„Veruže ten chlapčisko vždy niečo vymýšľal. Je vynaliezavý, šikovný a krásny. Raz niečo dokáže. Nie ako ty,“ rypla do mňa stará mama, len čo mi dopovedala príbeh o pôvode Petra Novomestského.
Peter Newton bol hrdý na svojho nevlastného predchodcu. Obul sa do slávy oboma nohami a topánky si prezul až po dopísaní knihy o mýtickej špargli. Na dedinskom námestí z nej recitoval pasáže, a keď zmenšujúcemu sa davu začal liezť na nervy, doživotne ho vyhostili z dediny.

***
Iveta Esterházyová vždy a všade hovorila pravdu, nič viac len svoju pravdu, ktorú nikdy a nikde nezamlčovala. V tom jej pomáhal Boh, uši a veľká papuľa. Bola čerstvou absolventkou poľnohospodárskej učňovky v Bánovciach nad Bebravou a starou absolventkou mnohých sexuálnych dotykov opačného pohlavia.
V porovnaní s Oliverom Kopnickým vedela o všetkých všetko, o sebe nič. Stretol som ju rok po maturite na benefičnom koncerte východoslovenskej skupiny v Bratislave. Oni zadarmo spievali, ona zadarmo rozdávala informácie. Kontakt s ňou som prerušil rok po benefičnom koncerte, keď mi vyzvonila všetky klebety bez toho, aby tušila, že osobou, ktorú síce po mene nepoznala, ale počula o nej to a to a ešte aj hento, som ja.
„A vraj ho našla polícia na tretí deň v dedinke pri Viedni. Nič si nepamätal, ledva rozprával a kolísal sa v trupe ako nejaký autista. Podľa mňa si všetko vymyslel. Takýchto manipulátorov ja poznám. Mňa by rozprávkami nedobehol.“

***
Predkov Mariána Klačanského poznali ako emigrantov Kelecsényiovcov. Aby nemuseli po vojne nútene emigrovať na druhý breh Ipľa, poslovenčili sa. Marián bol ženatý, mal dve deti, dvoch psov a dvojizbový byt na Hraničnej.
Pracoval ako čašník v študentskom bare, do ktorého som chodieval na pivo s Oliverom Kopnickým a svojho času aj s Laurou Holubovou. Patril medzi štyridsiatnikov, ktorí si radi pestujú bokombrady, nosia tričko AC blesk DC a vyhľadávajú spoločnosť, v ktorej vek, vzdelanie, postavenie nebolo prioritou. Bol celebritou internátu.
Celebrita, ktorú posilňoval alkohol a nezabila manželka, ale v dobrom aj v zlom stave chodila po neho do práce bez ohľadu na čierno-čiernu noc alebo prvý náznak ranných lúčov.
„Ste mladí, pochabí a sprostí. A vôbec nepočúvate starých,“ často sa ponosoval a na záver dodal: „Ešte sprostejších.“

***
Nesmelo som pozdravil vrátnika v hoteli a spýtal sa na izbu číslo 215. Dvere do izby boli pootvorené. Vychádzala z nej hudba, ktorú by som zaradil do stredného prúdu mierne ambietnej sračky prinášajúcej, podľa odborníkov, pokoj a rovnováhu v duši. Peter Novomestský, ktorý sa do telefónu predstavil ako profesor Peter Newton, sedel na gauči a fajčil vodnú fajku. Okolo neho boli staré známe tváre z môjho života. Lívia. Oliver. Laura. Marián. Iveta.
„Priniesol si so sebou dobro alebo dobro hľadáš?“ privítal ma profesor.
„Priniesol som slané tyčinky a pomarančový džús,“ povedal som previnilým hlasom.
„Prichádzaš s dobrými úmyslami, brat môj. Sadni si.“
Profesor Newton bol mladší odo mňa. Výzorom o tri roky, zubami o šesť a rozdielom rokov o desať. Sadol som si vedľa Lívie Majtánovej. Mlčky na mňa pozrela a prdla si. Nechutne a s úsmevom.
„Uľav si, sestra. Pokojne. Rozpráš svoju zlú energiu do vesmíru,“ povzbudzoval ju Newton.
A Majtánova rozprašovala. Nielen raz, ba ani dvakrát. Potom som to nepočítal. Snažil som sa sústrediť na text, ktorý čítal Newton z knihy. Každý hltal jeho slová, ja slané tyčinky a v duchu nadával, že som ich nepriniesol viac.
Newton sa zamýšľal po každej vete. Raz potichu zahľadený do stropu, inokedy nahlas a niekedy prekričaný Majtánovej rozprašovaním zlej energie.
„O čom to je?“ spýtal som sa Klačanského, ktorý sedel po mojej pravici.
Pritiahol sa ku mne a pošepkal:„O špargli.“
„Varenej alebo surovej?“
„Mýtickej a už sa nepýtaj a počúvaj, lebo sa Newton nahnevá.“
Je pravda, že som špargľu nemal veľmi v obľube. Varenú, dusenú, surovú a ani mýtickú, ktorú Peter Newton rozšíril vďaka sociálnej sieti Shitbook. Ako prvá jej podľahla Lívia, ktorá mala v priateľoch Lauru, a keďže mali spoločné gaštanové vlasy, museli mať spoločný aj kult. Laura mala okrem iných za priateľa Olivera z mesta na „t“, ktorý internetovým podaním obrátil na kult o špargli prepitého Klačanského. Esterházyová Iveta sa ku kultu dostala náhodou, keď snorila po identitách známych pseudonymov. Pridala sa k zeleninovej skupine, lebo chcela byť prvá, ktorá bude môcť šíriť fotky Petra Newtona.
„A svet sa plní energiou. Negatívnou. Energiou, ktorá pohlcuje teba, teba aj teba,“ pri vyslovení posledného TEBA ukázal Newton prstom na mňa.
„Aj mňa?“ spýtal som sa prekvapene.
„Hlavne teba,“ odpovedal podráždene.
„A kedy?“ vyzvedal som nenútene.
„To vedia iba tí, ktorí uveria v posolstvo mýtickej špargle. Ona chráni pred negatívnou energiou. Pred nákazou. Pred vírusom, ktorý je menší ako najmenší vírus.“
„A to existuje vírus menší ako najmenší vírus?“ skočil som mu do príhovoru.
„Kto ťa poslal, neverec?“
„Ty si ma sem zavolal. Kto ti dal na mňa číslo?“
„Ona mi ho poslala. Ona si ťa vybrala. Chce ťa zachrániť, očistiť, priniesť do nového sveta,“ opäť hlasno kričal a ruky dvíhal k stropu.
„Kto? Tá špargľa?“ nechápal som.
„Nie. Esterházyová,“ ukázal na Ivetu. Hrdo sa postavila, podišla ku mne a cez dve špargle v ústach precedila: „Vitaj, brat.“
Noví bratia a sestry hlučne zatlieskali a Kľačanský pridal zopár piskotov. Newton cítiac sa nepozorovaný nadšencami kultu otvoril môj pomarančový džús, moju tašku a silou telepatie a účinkami neviditeľnej aury aj moju dušu. Miznúci obsah môjho Rajo džúsu a tašky bolo priamo úmerné napĺňaniu duše zeleninovým zmyslom. Konečne!
„A teraz, keď sme prijali k sebe nového brata, môžeme mu otvoriť ďalšiu čakru. Spáliť zlo a prejsť na druhú stranu cesty. Diaľnice. Odhaliť bratovi ďalšiu kapitolu. Kniha káže, aby sme destilovali dušu. Lebo duša uviazla. V konároch prehnitého stromu, ktorý sa zlom skláňa k zemi. K peklu. Vysloboďme ju. Volá o pomoc,“ zhrnul Newton obsah štvrtej kapitoly.
„Destilujme! Destilujme! Destilujme!“ skandovali sme.
„Áno, bratia a sestry. Sme na začiatku ťažkého procesu. Destilujme. Zlosyna vyhubíme. Špargľa je blízko, no delí nás od nej veľká priekopa. Uzamknime zlo v priekope mostom dobra. Mostom, ktorý nás dovedie k špargli. V nej je sila nesmrteľnosti.“
Už som nebol dav v jednotlivcovi, ale jednotlivec v dave. A posadnutosť ostatných členov mýtického spolku posadla aj mňa. S tými, nad ktorými som dávno mávol rukou, som si dnes ruky podával. Aj s Majtánovou, len čo ukončila proces rozprašovania. Newton na záver každému daroval knihu o mýtickej špargli s vyčísliteľnou peňažnou, ale nevyčísliteľnou duševnou hodnotou. Odchádzali sme ľahší o mnoho nepotrebných vecí. O rozum, peňaženky a Holubová aj o kľúče od auta, a ako sme neskôr zistili, aj o auto spred hotela, s ktorým profesor zmizol tesne pred nami.
„Čo budeme robiť?“ Holubová sa rozplakala.
„Destilujme, destilujme, desti,“ začal skandovať Klačanský, no neskôr pochopil.
„Mám jeho fotku,“ hrdinsky vyhlásila Esterházyová.
„To Holubovej auto nevráti,“ zahriakol ju Kopnický.
„Ja som mu tak verila. Kde som nechala rozum?“ lamentovala Majtánova.
„V Titanicu, ty trúba,“ skríkla Holubová, „ja som vedela, že si sprostá, ale že si až tak sprostá.“
„Urážky nepomôžu. Extra nie v tejto extrémnej situácii, i keď existenčne je na tom najhoršie Laura. Predsa musí existovať ekvivalentný dôkaz, že evidentne nás okradli a oklamali,“vyhlásil Kopnický.
„No a ty si evidentný kokot,“ vrazil Klačanský Kopnickému. Investigatívna Esterházyová nelenila a fotoaparátom dokumentovala napätú situáciu. Napätie vyvrcholilo aj u Majtánovej, ktorá Esterházyovej vytrhla fotoaparát a šľahla jej jednu po veľkej papuli.
„Ty špina klebetná,“ revala a snažila sa jej cez brániace ruky vylepiť znova.
Čím viac sa slová menili na facky, tým viac som sa vzdiaľoval. V ruke som držal Newtonovu knihu, a keď som si bol istý, že vzdialenosť od ohniska hnevu bola primeraná na hod knihou a dostatočná na útek, odhodil som Kult mýtickej špargle a trafil cieľ rovno do hlavy.
„To aby si si zapamätala, že nemáš rozdávať moje telefónne číslo,“ odpovedal som na prekvapený výraz Ivety Esterházyovej a odkráčal preč.

***
V televíznych novinách venovali špargli tri reportáže. V prvej vyzdvihol akýsi odborník na zdravú výživu jej až nadprirodzené účinky pre zdravie. V druhej hovorili o chlapíkovi, ktorý sa vydáva za profesora a šíri osvetu o mýtickej špargli. A v tretej bol záber na prívržencov Newtonovho kultu, ktorí pred neznámym hotelom nechali kvapky krvi a nezaplatený účet za izbu ako rituál spojený s uznávaním špargle. V nasledujúcich dňoch média zo špargle a jej kultu urobili senzáciu, ktorá na populárnosti naberala rýchlosť väčšiu ako rýchlosť svetla. Ak taká veľká rýchlosť vôbec existuje.
Prechádzal som sa so psom po nábreží a míňal ľudí odetých do bielych tričiek s obrázkom špargle. Niektorí prechádzali s pohľadom upriameným na neznámy bod, iní sedeli na lavičkách a čítali knihu od profesora Newtona. Premávajúce električky a autobusy MH aj D boli zabalené do reklám s vysmiatou špargľou. Špargľa s modrými očami na mňa hľadela z billboardov. V cukrárni predávali špargľové zákusky, v kníhkupectvách iba knihu o jej mýtickom kulte, v trafikách ponúkali výlučne cigarety Špargľoboro v mäkkej a tvrdej kartóne a v hračkárstvach Mickey Mousa v tvare špargle. Z parkov, z lesov, zo sídlisk vznikali špargľové háje.
Média, BBC a celý svet od rána do večera rozprávali o Newtonovi, o kulte a prvých prívržencov spred hotela.

***
„Zavri za sebou. Rýchlo!“ poháňal ma Klačanský, keď som so psom vstúpil do bývalého internátneho baru pre mladých.
Oslepovali ma pohyblivé svetlá z infražiaroviek pripevnených na prilbách. Majtánová rozprávala Holubovej o zmene farby vlasov. Kopnický stál pri juboxe a potichu spieval text piesne niektorej východoslovenskej skupiny. Klačanský mi načapoval pivo a horekoval, že mu dochádzajú zásoby a ak nič nevymyslíme, bude nútený vyrobiť pivo a tvrdý chľast zo špargle.
„Akoby to bolo včera, čo som vás všetkých poohováral a považoval za idiotov,“ povzdychol som si.
„Akoby to bolo pred hodinou, čo si s nami, podľa teba idiotmi, skandoval v hotelovej izbe,“ pridal sa Kopnický.
„Akoby to bolo pred sekundou, čo bol svet ešte normálny,“doplnil ho Klačanský.
„Akoby som práve dopozerala Titanic,“ udrela Majtánová.
„Pred rokom sme si nadávali a mlátili sa a dnes si celý svet myslí, že sme Newtonovi apoštoli,“ so sklamaným tónom sa pridala Holubová.
A teraz si myslíte, že by mala nasledovať duchaplná veta Ivety Esterházyovej. Nič také sa však nestalo z dvoch dôvodov.
Prvý bol ten, že Esterházyová nikdy nič duchaplné nepovedala. Zmizla týždeň po tom, čo dostala od všetkých po papuli a odo mňa knihou po hlave a dva dni potom, čo sa snažila presadiť s knižnou verziou o mýtickej mrkve, ktorá v konečnom a aj počiatočnom dôsledku kopírovala Newtonovu špargľu. Ako však vraví legenda a karty starej čarodejnice, Iveta Esterházyová žije v ruinách neznámeho hradu niekde pri meste na „t“, čo môže byť aj Trebišov, za to, že zverejnila Newtonovu fotografiu.