Málokedy v živote sa mi stalo, že som niečo vyhral. V podstate som nikdy nič nevyhral v rámci nejakej súťaže. Ľady sa však prelomili a mne sa podarilo vyhrať vec, ktorá mi nikdy nechýbala a nikdy som o nej nesníval.
Celé Slovensko a svet k nemu priľahlý posledné týždne žije futbalom. Športovať treba, a ak sa kvôli lenivosti aktívne nedá, zapotíme sa aspoň pred televízorom. Televízor od volieb nemám a keďže som aj lenivý, nešportujem ani aktívne ani pasívne.
Mal som ako takú vedomosť o tom, že Slováci budú na MS a že to tentokrát nebude len hokej. No nesledoval som ani jeden zápas. Mňa to totiž vážne nebaví. To ihrisko je veľmi veľké. A kým kamery prebehnú z jednej strany na druhú, ja zabudnem, ktorá strana má aký dres a do koho brány práve strelili. Hokej – to je niečo iné. Sem tam sa hráči pomlátia, je to dynamickejšie, agresívnejšie a ľadová plocha nie je obrovských rozmerov.
Pamätám si na telesnú výchovu na základnej škole. Patril som medzi dve najtučnejšie deti v ročníku a moje výkony v danom predmete sa stali veselými historkami od prvého ročníka po posledný.
Vždy, keď sa nad rodným sedlákovom rozžiarilo slnko, súdruhovia učitelia s prvkami dominantných samcov so švihadlom v ruke a píšťalkou medzi perami, nás vyhnali na ihrisko hrať najpopulárnejší šport na svete. Všetci sa radovali, len ja som sa potil viac, ako bolo u mojich „faldov“ zvykom.
Postavil som sa do obrany a snažil sa hrať. Dlho som však pod návalom tuku na tele a intenzívneho slnečného žiarenia nevydržal, a preto som si sadol na ihrisko a postavil sa len vtedy, keď ma učiteľ zavolal, aby som šiel kopnúť jedenástku, či ako sa to volá. Vtedy som dobehol do polovičky ihriska a musel si dať prestávku. No a jedenástku som už nekopol, lebo kým som dorazil k miestu, z ktorého som to mal kopnúť, zazvonil zvonec.
Niekedy vo štvrtom ročníku som sa rozhodol, že sa to konečne naučím hrať a odvážne som sa pridal k spolužiakom, ktorí sa prihlásili do dedinského futbalového klubu. Po dvoch týždňoch mi tréner s ťažkým srdcom a pocitom veľkej životnej prehry, diskrétne, pred všetkými ostatnými spoluhráčmi, oznámil, aby som dal tomuto športu pokoj. Lebo vraj nemám na to talent a on sám cíti veľké výčitky svedomia, lebo sa mu za dvadsať rokov jeho trénerskej kariéry nestalo, že by niekoho odrádzal od športu a videl v ňom beznádejný prípad. Však ani z neho sa nestal Vlado Weiss.
Jeho slová som si zobral k srdcu a dal futbalu pokoj. Nebavil som sa o ňom, nevyhľadával príležitosť zahrať si ho a moje nohy sa vždy vyhýbali zatúlaným loptám z ihrísk, na ktorých chalani hrali futbal. Nevyhýbal som sa však krčmám. A keď nechcem ja k futbalu, príde futbal za mnou do krčmy.
S kolegovcami sme popíjali v jednom „šport“ podniku, keď k nám prišli dve mladé fešandy. Najskôr po nás hádzali prezervatívy, potom porozdávali pánsky dezodorant známej značky a na koniec kázali vyplniť nejaký súťažný kupón. Zo všetkých prítomných v preplnenom bare, ktorí vypísali kupón, jedna z tých slečien nakoniec vyžrebovala „šťastného“ výhercu značkovej futbalovej lopty.
Domyslíte si, kto bol ten „šťastný“. Irónia osudu a moje nešťastie. Raz v živote vyhrám a musí to byť akurát niečo, čo mi v živote prinieslo viac detského trápenia ako pocitu víťazstva.
Samozrejme, že ma to aj potešilo. Nemôžem tvrdiť, že som bol úplne sklamaný. Pocit, že ste vyhrali, že vy ste ten jediný, ktorý si okrem opice a poloprázdnej peňaženky odnesie z podniku aj niečo navyše, je nenahraditeľný.
Moje víťazstvo je stále čerstvé. Chválim sa s ním každému a na záver celého vychvalovania s úsmevom dodám: „Nekúpiš futbalovú loptu?“