adam j. pallo

Zas som sa nasral. Potešilo to moju verbálnu kamarátku Verbitu, ktorá mi posledné roky tvrdí, že osprostievam, lebo som so všetkým spokojný. A usmievam sa ako debil. A nič nie je horšie ako spokojne sa usmievajúci debil, ktorý sa zmôže na dve holé vety. Povedala mi, že ma nikdy nepovažovala za intelektuála ani cereálneho hipstera, ktorého genofond je zasadený do iracionálnej rovnice DNA, v ktorej A, T, C a G popierajú Darwinom stanovenú evolúciu, v rámci ktorej mi vytrhli zuby múdrosti hneď pri narodení, no zbožňovala ma pre to, že keď som bol nasratý, dalo sa so mnou akože rozprávať . Nechápal som, čo prinútilo Verbitu, aby o mne hovorila ako o evolúcií, o rovnici a divno pospájaných písmen z abecedy a povedal som jej jednu z mojich málo rozvitých viet, teda, že má asi pravdu. Kričala po mne, že ju nemá, lebo pravda je len jedna a ona by musela byť jediným človekom, ktorým by teda nechcela byť, lebo by sa nemala ani na koho nasrať. Tak sa nasrala na mňa a ja na jej pičoviny a celý slovenský svet, ktorý mi začal do uší klincovať slogan „v Rakúsku by sa to nestalo.“

Len tak si  v piatok stojím na nástupišti 21 autobusovej stanice v tom akože hnusnom veľkomeste. Úplne normálne som tam stál ako blonďák, ktorým som chcel byť skôr ako sa k maminmu X pridalo otcove Y, a čakal som na medzimestskú linku, ktorá by ma po dlhých mesiacoch dopravila do rodného hniezda. Predo mnou stála pani, ktorá sa práve vrátila z pracovnej cesty zo zahraničia a telefonovala svojmu mužovi, aby ju prišiel počkať na zastávku v jej rodnom hniezde, lebo ak tam sneží ako v tej hnusnej Blave, domov pešo s kufrom neprejde. A to by sa jej v Rakúsku isto nestalo, lebo v takom Rakúsku, v ktorom dva týždne vytierala prdel nejakému starcovi, sa sneh nevyskytuje. Lebo Rakúsko je nebo na zemi a ona je rada, že sa už za života dostala do neba, v ktorom je Coca Cola s cukrom, pracie prášky sú pracími práškami a Billa je tam Billa Heute a nie nejaká Billa obyčajná s kuchárom, ktorý propaguje plesne podľa svojej chuti. Teta rozprávala do telefónu manželovi a čakajúcim v rade na hromadný medzimestský spoj veľa o tom, čo by sa v tom Rakúsku nemohlo stať a ako je nespokojná s tým, že všetko sa stáva na Slovensku. Veď taký sneh, kalamita a iná prírodovedecká katastrofa nepostrehne len tak hocakú krajinu. A ako na potvoru a tú Slovenku cestujúcu spoza otvorených hraníc autobus meškal, čo by sa samozrejme v Rakúsku nemohlo stať, a preto som si vypočul aj to, ako sa teší na vnúčika, pre ktorého žiaľ nezohnala magnetku na chladničku s obrázkom Kittsee a ani nepriniesla žiadne značkové a kvalitné tričko z Pandorfu, či z Billa Heute, lebo do Pandorfu nestihla zabehnúť a v Billa Heute a ani v Insterspare značkové trička pre vnúčikov nepredávajú. Autobus sa dotackal práve vo chvíli, keď som jej mal chuť vytrhnúť mobil a hodiť ho o zem, o tabuľu nástupišťa alebo do nej. Zaplatil som lístok a očami som sledoval, kam si sadá pani pracujúca pre rakúsku geriatriu, aby som bol dostatočne ďaleko od všetkého z civilizovaného sveta, v ktorom sa stáva veľké guľové. Žiaľ, možnosti na sedenie sa zúžili na dve miesta. Jedno vedľa hovorkyne za nebeskú krajinu a druhé sedadlo pred ňou. Vybral som si miesto pred ňou a modlil som sa po slovensky k Bohu, k pastierovi Robovi a popradskému anjelovi, aby pani držala ústa alebo rozprávala po rakúsky, lebo tej reči som nerozumel. Na moje veľké prekvapenie ma Boh, pastier a Kiska nevypočuli a ako naprieky posadili vedľa tej pani z Kittse inú pani z inej slovenskej dediny, ktorá cestovala domov na víkend z pracovného geriatria tábora v inom rakúskom meste. Najskôr som si myslel, že je to hlavná architekta Bratislavy, lebo nová pani hovorila, aké sú v  Bratislave škaredé, ošarpané a zasnežené budovy, ľudia a ako ona nerada v Bratislave prestupuje na iný autobus, lebo minule videla v Hornej dolnej, ako pán farár prišiel slúžiť omšu do Bratislavy a hneď na stanici ho okradli a potom mu nik nechcel pomôcť. V tej skrachovanej Bratislave, v ktorej na ľudí padá omietka, hovná a iné sračky, čo by sa samozrejme v Rakúsku a konkrétne v Ubelbachu – s prvým úúú s dvomi bodkami (poznámka autora, teda moja a pre mňa) – nemohlo stať. A preto si radšej táto pani vypije kávu z automatu na stanici za dvadsať centov, než by vyšla do okolia, v ktorom by po nej fľusali budovy betónové guličky, obťažoval by ju nadrogovaný Saddam Hussein z vrakuňského Pentagonu a v obchode by zohnala iba jablkovo cviklový džús, z ktorého sa jej vyhadzujú vyrážky na obličkách a obliečkach zo slovenského vena. Čo by sa jej samozrejme v Rakúsko v žiadnom prípade a ani so slovenskými ľadvinami nemohlo stať.

No do riti, pomyslel som si, ďalšia expertka, ktorá nenávidí pacientov v bardejovských kúpeľoch, Mila rezy zo Serede a bratislavské rožky, párky a ulice. Zaprisahal som sa, že k rodičom už nikdy nepôjdem autobusom, vlakom a ani po vlastných a hľadal som záchranu v taške. Našiel som ju. Do uší som si vrazil slúchadla a na doraz som potočil kolieskom na ipode, len aby som tie dve za mnou nepočul. Po dvoch pesničkách ma jedna z tých dvoch slovakhejteriek búchala do lopatky. Spýtal som sa jej, čo sa deje a ona mi samozrejme začne nadávať, ako si to predstavujem počúvať hudbu nahlas, či cestujem v autobuse sám a človek si kvôli mne a hudbe v slúchadlách nepočuje vlastného rakúskeho slova. Tak som sa jej ospravedlnil a povedal som jej, že to by sa v Rakúsku isto nemohlo stať a že mi je ľúto, že sa z tej blahosklonnej krajiny musela na víkend a ďalšie dva týždne vrátiť domov. Do sporu, ktorý nemal byť sporom, sa zamiešala jej spolusediaca, ergo rakúska expertka na architektúru hlavného mesta Slovenska, a kantorským tónom v jej prefajčenom hlase ma oslovovala junge herr, čoby ty mladý-skurvený-nevychovaný-slovenský zmrd, aby som si uvedomil, že som v dopravnom a verejnom prostriedku, v ktorom obťažujem dopravu aj verejnosť. Stíšil som hudbu, aby som neobťažoval dopravu uviaznutú vo verejnej  kalamitnej zápche na diaľnici a v mobile som si začal čítať SME, ktoré písalo podrobnosti o stave a povrchu vozoviek na SVK. Prešiel som do diskusie očakávajúc od prispievateľov dobré správy typu „som na diaľnici a pred Nitrou to ide už plynulo…“, či „táto nečakaná udalosť ma len utvrdila v tom, že som úplný kokot, ignorant a Šum-macher, ktorý si myslel, že na letných gumách prejde Antarktídu,“ alebo nebodaj diskusia typu „sme na päťdesiatom druhom kilometri a pomáhame vytiahnuť auto spod závejov mladej babe/chalanovi, je to po piči zábava, zastavte sa, ak idete okolo, stihli sme postaviť aj tradičnú rodinu zo snehu..“. Očakávanie sa nenaplnilo. Diskutéri diskutovali o tom, ako je možné, že v „Blave“ nikto nebol pripravený na kalamitu, o tom, ako sa práve polovica diskutérov vracia do rodných miest cez „Blavu“ z vysneného Rakúska, v ktorom sa nič nestalo a dvakrát podotýkali, že v RAKÚSKU BY SA TOTO ANI NEMOHLO STAŤ.

Kurva. Zahrešil som nahlas. To snáď už nie je možné??!! Vypol som diskusiu a zavolal som verbálnej kamarátke Verbite. Hovorím jej, aby ma počúvala, lebo som nasratý a ona sa potešila, že bude so mnou po dlhej dobe normálna reč. Počúvala ma a ja som podľa vzoru pani pracujúcej v Kittsee hovoril Verbite do telefónu a všetkým cestujúcim v autobuse.

„To Rakúsko ti musí byť po piči krajina. Nesneží tam, preto tam nemajú kalamitu a zápchy. Majú tam značkové tričká pre vnúčence, vodu z rímskeho prameňa a Alpy, do ktorých sa chodí lyžovať na elektrický pohon a nie na zasnežené vrchy. Hotové Šangri la, v ktorom vraj ani dôchodcovia neserú ako slovenskí dôchodcovia a bankové služby nie sú službami ale švédskymi stolmi. Do piči, Verbita, čo na Slovensku vlastne robíme?“

„Ja si práve holím nohy. A ty?“

„Ja sedím v autobuse, ktorý sa nehýbe, lebo to nie je rakúsky autobus, ale nejaká šunka z Čiech, či Maďarska, či neviem z akého pekla, a šofér tiež nevyzerá, že by mal predkov z Intersparu alebo zo Schonbrunnu , a za sebou mám dve staré tetky. Tak staré, že mi hovoria Junge Herre a malo by pre ne platiť ono heslo: Uč sa od starších, lebo starší je múdrejší. Tak sa teda učím a hovorím ti, že hneď ako sa vrátim do tej sfetovanej Bratislavy, balíme sa a utekáme do Kittse. Tam je život. Tam sa nič nemôže stať.“

„A berieme aj homosexuálneho Gay kamaráta?“

„Samozrejme, bez neho by nás tam nepustili. Ale predtým. Pred tou veľkou cestou vás pozývam ku mne na nedeľný obed. Vieš čo, príďte celá partia, lebo toto vyzerá na neskutočnú príležitosť zdvihnúť kotvy a prežiť svoj rakúsky sen. V nedeľu na obed. Celá partia u mňa a mojich rodičov v sedlákove. Adresu poznáte.“

„Sme u teba a u vašich ako na koni. Len, sorry, neviem, či tie kone budú zo stajne Márie Terézie alebo z depa bratislavskej železničnej stanice.“