Založ si blog

Lživý príbeh pravdy

Ďalšia ukážka z pripravovanej knihy Debutayan (čítaj ďebjutááájan), ktorá, dúfam, nikdy neuzrie svetlo sveta, najmä kvôli svojmu geniálnemu obsahu.

2. kapitola Lživý príbeh pravdy

V noci z jedenásteho na dvanásteho júna som mal strašnú chuť vyvetrať si hlavu. Vonku bolo nádherné počko a ja som ukradol susedovi bicykel a šiel sa povoziť. Nechcel som sa voziť bezhlavo, a preto som si ešte predtým dohodol rande so Zsuzsu. Dýchal som ten super jarný nočný vzduch na plné pľúca, pravdaže, som si aj zapálil, aby sa mi lepšie bicyklovalo, a odišiel som na dohodnuté stretnutie.

Zsuzsu mala dva roky pred koncom polepšovne a robila si srandu zo všetkých chalanov na internete. Samozrejme, že neprišla na dohodnuté stretnutie a ja som bol smutný. Zavolal som teda kamarátovi, ktorý býval neďaleko od dohodnutého miesta a šiel som k nemu na návštevu. Potreboval som pred ním zahrať divadlo, aby si nemyslel, že chodím na stretnutia dohodnuté cez internet s dievčatami z polepšovne, a preto som mu prezradil moju tajnú záľubu. Fascinuje ma totiž pohľad na vysvietený Slovanaft a veľmi rád čuchám k výparom. Ubezpečuje ma to, že som vo veľkomeste.

Kamarát bol práve pred svojím domom. Teda panelákom. V Pentagone bola zas razia, tak všetci podozriví museli vyjsť von a čakať, kým sa neskončí. Kamarát sa volá Fekal, teda prezývame ho tak, lebo keď bol malý hovorieval, že keď bude veľký, chcel by vlastniť fekálne auto.

Nesplnil si svoj detský sen, no zato som mu požičal bicykel môjho suseda, lebo sa potreboval niekam skryť a ja som ho tam mal počkať, kým sa nevráti. Zas som bol,  jak inak, naivný a čakal som tam dva dni. Ale nevadí, aspoň som mal čas nad sebou rozmýšľať. Požičal som si bielu kriedu od detí, ktoré sa hrali na ceste a nakreslil som si moju osobnú časovú bombu, lebo ako som niekde čítal je dôležité si správne vysporiadať časový manažment. A ten som ja nemal.

Takže, ak som chcel o dva roky dostať Nobelovú cenu za nastolenie demokracie v Číne a zavedenie daňového systému pre thajské prostitútky, mal by som podľa svojej osobnej časovej bomby približne 65 percent svojho času venovať dejinám Číny a thajským masážam. Lebo pri dejinách a masáži týchto kultúr to všetko začalo a odvtedy sa to už len všetko kurvilo.

Ak sa chcem venovať aj svojim kamarátom, musím si zo svojej časovej bomby ubrať ďalších 65 percent. AK chcem niekedy aj jesť, môj časový manažment musí rátať aj s obednými prestávkami, takže to je asi tak 20 percent.No a na spánok si vyhradzujem 5 percent z môjho času, lebo ja vôbec nespím.

Takže som to všetko nakreslil kriedou na asfalt a zistil som, že podľa mojej osobnej časovej bomby mám 155 percent času. Teda viac ako hocikto iný, a preto som si už viac nerobil starosti s tým, že by som v živote niečo zmeškal.

Kým som kreslil bombu môj kamarát sa vrátil s bicyklom a povedal mi, že by bol veľmi rád, keby som mu pomohol utiecť do Afriky alebo aj niekam inam, napríklad do Českej republiky, lebo tam má tetu v Prahe a tá by mu pomohla utiecť do Paríža a odtiaľ by to do tej Afriky mal na skok.

Požičal som mu teda peniaze na vlak a on mi za to požičal jeho byt na Stavbárskej v Pentagone. Bolo to super, lebo nájomné tam bolo nižšie ako v centre Bratislavy a mohol som si konečne užívať dvojgarzónku bez prítomnosti iných ľudí, ktorí nechápali ani moju už pripravenú ďakovnú reč, ak by som náhodou o dva roky dostal tú Nobelovú cenu. Okrem iného, výhoda bola aj v tom, že som to mal blízko k môjmu obľúbenému Slovnaftu. Jednoducho vo Vrakuni sa vždy musíte cítiť ako pravý Bratislavčan.

Bolo niečo pred koncom júla a do kníhkupectiev dorazila kniha od svetoznámeho psychológa, ktorého meno som zabudol, no vedel som, že on vynašiel a ako prvý prišiel s osobnou časovou bombou pre časový manažment ľudí. Zakúpil som si ju, sadol som si na terasu v kaviarni La Fantascico na rohu Estónskej 25 a Podunajskej 24, viete asi kde to je, od Malinova cez Podunajské Biskupice, potom doľava na pravo od reštaurácie na Arménskej ulici smerom do centra a na druhej odbočke  vpravo pred semaforom. Tak tam som sedel na terase.

Skôr ako som sa pustil do štúdií od svetového psychológa, prehodil som zopár viet s čašníkom, ktorý sa práve vrátil z Paríža. Stretol tam aj môjho kamaráta, a tak sme usúdili, že svet je naozaj malý. Ako káva, ktorú som si objednal a vypil ju za sekundu. Pravdupovediac, nechcel som piccolo, ako by som ho dostal na Záhradnickej 35, kde pracuje tá staršia pani, ktorá ledva počuje zvonenie svojho telefónu. No nenamietal som a vypil som ho.

Chystal som sa čítať knihu, ale v tom mi zazvonil mobil. Je značky Nokia, ak by ste náhodou nevedeli, ako moja mama, ktorá býva v inom meste na Maskuliakovej 255/39 vedľa známej historickej budovy Tereza house of nature water in the bottle z roku 1725, v ktorom sa vraj Mária Terézia zastavila a napojila tam svoje kone. Volal mi môj sused, ktorý mi hovoril, aby som rýchlo prišiel do Pentagonu, lebo sa vraj chystá nejaká oslava.

Mal som chuť prečítať si aspoň 5 strán z tej knihy, a preto som povedal, že nebudem pískať ako on bude skákať a prečítal som si úvod prvej kapitoly o pozitívnom myslení.

Nakoľko som podľa analýzy dotyčného psychológa vypracovanej v jeho knihe zistil, že mám pozitívne myslenie za dvoch negatívne naladených jedincov, knihu som odložil na stôl a odišiel som na oslavu do Pentagonu.

Oslava však bola krycie meno pre policajnú raziu a ja som bol na nej jediný. Otvoril som dvere na vstupne bráne, zažal svetlo na pravej strane od mojej ľavej ruky. Zahral som prekvapeného, lebo aj keď neviem prečo, myslel som si, že je to oslava pre mňa, a aby som tomu prekvapeniu dodal aj zvukový efekt, vykríkol som “jupíííí”.

V tej chvíli sa na mňa vrhlo asi 30 gratulantov. Všetci mali tvár zahalenú prilbami a kuklami a v rukách držali akože nejaké nástroje, s ktorých asi vystrekovala voda. Hodili ma na zem, a keď som som celý vzrušený a pre adrenalínových výkrikoch “chlapci, jemnejšie, som citlivý chlapec”, jeden z nich mi tresoľ po papuli.

Bolo to vzrušujúce, a keď to vzrušenie a adrenalín zo mňa opadli, sedel som už na policajnej stanici v Ružinove, to je tiež mestská časť môjho  milovaného mesta, v ktorej býva veľa ľudí na mnohých uliciach, ktoré sa križujú a pretínajú.

Po mojom prebratí som pochopil, že oslava sa skončila a začal sa výsluch. Ospravedlňoval som sa a sľuboval, že ten bicykel svojmu susedovi vrátim, prosil som ich o odpustenie, ak som ich náhodou urazil tým, že som rýchlu zásahovú jednotku nazval Go-Go tanečníkmi a striptérmi.

Nepočúvali ma, opakovali dookola stále to isté a pár dni po oslave ma nejaký pán poslal na 2 roky do garzónky v Leopoldove.

Opäť mám spolubývajúcich a vcelku si rozumieme. Susedia ma volajú Anička a som medzi nimi veľmi obľúbený. Robia so mnou všelijaké veci, laškujeme v sprchách, hráme také neslušné hry s kartami, pri ktorých vždy prehrávam a musím sa vyzliekať.

Je mi tu fajn, len si stále vyčítam, že som ten bicykel ukradol, lebo sused isto teraz nemá žiadny dopravný prostriedok a isto musí cestovať MHD, električkou číslo 4 alebo 12 a potom prestúpiť na zástavke Molecova, odkiaľ prejde cez dva priechody na autobusovú zástavku a tam nastúpi na autobus číslo 32, keď ide navštíviť svoju mamu na ulici Hany Meličkovej 55.

Písal som aj Fekalovi do Afriky, aby ten byt v Pentagone, na dobu, kým budem preč, prenajal niekomu inému, aby len tak úhorom nestál. Fekal mi poslal pohľadnicu s výhľadom na more a kopec smajlikov na druhej strane s ďakovnou rečou. Som rád, že sa môj zlý skutok s bicyklom vynuloval tým dobrým s Fekalom.

A potom som sa zobudil a šiel som do práce. Bol to veľmi pekný sen, plný napätia a časových bômb, ktoré v mojom sne vybuchovali v časovej následnosti podľa osi môjho časového manažmentu.

Budúca, tretia, kapitola bude tiež plná napätia a cestovania. Už samotný názov “Veľké zadky neplačú” prezrádza, že vaše oči nezostanú len tak ľahko suché.

Choďte do r . . . ako rozprávky, lebo: Každý má právo byť videný pri masturbácii

06.02.2015

Kde bolo, tam bolo mal som dvanásť rokov a teta Štefánia ma načapala ako ležím na gauči a masturbujem. Bolo to v jej dome, na jej gauči a na jej vlastné oči, ktoré behali po každom rohu v viac »

Choďte do p. . . ako prírody, lebo: Toto by sa v Rakúsku nemohlo stať.

02.02.2015

Zas som sa nasral. Potešilo to moju verbálnu kamarátku Verbitu, ktorá mi posledné roky tvrdí, že osprostievam, lebo som so všetkým spokojný. A usmievam sa ako debil. A nič nie je horšie ako viac »

Kult mýtickej špargle

25.02.2012

Lívia Majtánová sa mi priplietla do života tesne po maturite. Mala nízke sebavedomie, podobné IQ a o niečo väčšie prsia. Lívia mala hnedé oči, gaštanové vlasy a silu dvoch chlapov. Jej šťastné viac »

Obama Trump

Senát USA začína debatu o zrušení Obamacare

25.07.2017 22:15

Senát Spojených štátov schválil otvorenie diskusie o zrušení Obamacare, teda systému zdravotného poistenia, ktorý zaviedol predchádzajúci americký prezident Barack Obama.

Switzerland Attack

Švajčiarska polícia zadržala muža, ktorý útočil motorovou pílou

25.07.2017 21:42

Švajčiarska polícia dnes zadržala muža, ktorý v pondelok v centre Schaffhausenu zranil motorovou pílou dvoch zamestnancov zdravotnej poisťovne.

VšZP gen. riaditeľstvo

Štátna VšZP sa vraj odráža od dna

25.07.2017 20:00

Štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa tvrdí, že sa vďaka úsporám vyhrabáva z rekordného dlhu. Opatrenia sa podľa nej pacientov nedotkli.

Christian Kern

Vstup Turecka do EÚ je vylúčený, vyhlásil kancelár Kern

25.07.2017 19:41

Vstup Turecka do Európskej únie je vylúčený, vyhlásil v rozhovore pre utorňajšie vydanie nemeckého denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) rakúsky kancelár Christian Kern.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 12
Celková čítanosť: 19868x
Priemerná čítanosť článkov: 1656x

Autor blogu

Odkazy